Začiatkom leta ma pozvala moja teta ku nim na nedeľňajší obed. Keďže vieml, že vynikajúco varí, pozvanie som bez váhania potvrdil a presne o 12:00 som sa už vo dverách so všetkými vítal sa . Obed bol ako som očakával vynikajúci a po obede, keď sme zostali pri káve len dospelí a deti sa odbehli hrať do izby, sa trocha vyrývavo spýtal tetin manžel:
“Kam sa chystáš tohto roku na letnú dovolenku? Alebo zase nikam ako minulý rok, lebo bez teba nebudú u vás vo firme robotníci vedieť, ktorým smerom sa doťahujú šrauby ….a ty proste musíš byť v robote lebo by to nefungovalo?”.
Na čo som sa nechal chytiť a odpovedal som:
“Ja, ja môžem ísť na dovolenku kedy chcem a kam chcem. Keby som chcel tak môžem zobrať aj decká na tábor.” V tom momente dobehli do kuchyne decká a hneď sa pýtali.
“Čo? Môžeme ísť s tebou na tábor?”
“Jasné, ak vás pustia rodičia, tak nie je problém”
A rodičia ich pustili. Vtedy mi začalo dochádzať, že deti berú všetko vážne a dospelým veria. Povedať bratrancom, že som len tak trepal a ísť na tábor nie je mojim plánom, mi v tom momente prišlo dosť nepríjemné a každou ďalšou minútou, počas ktorej sa tešili, že idú na tábor, mi to prišlo ešte ťažšie. Ešte som sa skúsil zachrániť telefonátom hlavnému organizátorovi tábora, ktorého som poznal, či môže ísť aj mladší z chlapcov, ktorý mal len 5rokov.
A mohol ísť. Nakoniec, letný tábor s bratrancami môže byť celkom sranda a pomaly som sa naň začal tešiť aj ja. Od hlavného organizátora som získal funkciu kameramana.
Prvé čo som sa naučil a čo som si uvedomil na vlastnej skúsenosti:
Deti berú všetko vážne a veci, ktoré im alebo pred nimi poviete nespochybňujú, neskúmajú ale berú to ako 100%-nú vec (hlavne ak im to hrá do karát).
Hneď, ako deti a mládež dorazila do tábora, boli všetci rozdelení do skupiniek podľa veku po 16 až 20 detí. Každá skupina si vytvorila svoj pokrik, navrhla vlajku a počas celého tábora súťažili v rôznych súťažiach, za čo získavali body, dostávalii priebežné hodnotenie v tabuľke a na konci tábora mohli body vymeniť za sladkosti. Každá skupina bola zložená z chlapcov a dievčat, ktorý mali akoby svoju chalanskú a dievčenskú časť skupiny. V niektorých súťažiach súťažili iba dievčatá alebo iba chlapci a dievčatá/chlapci ich povzbudzovali, ale vo väčšine súťaži súťažili spolu. Body ale vždy zbierali všetci pre celú skupinu. Samozrejme, že v športových súťažiach, kde išlo o beh alebo silu, boli dievčatá o niečo slabšie ako chlapci. A tak v zápale povzbudzovania, keď som povzbudzoval skupinu, v ktorej boli moji dvaja bratranci, som po súťaži prišiel za animátorom a navrhol mu, aby chalani vytvorili vlastnú chlapčenskú skupinu lebo vedia rýchlejšie behať a hádzať do väčšej vzdialenosti ako dievčatá v ich skupine, a teda ich dievčatá brzdia a musia brať na ne ohľad .... a kvôli nim majú menej bodov ako keby súťažili bez nich.... a ich skupina by bola na tom v tabuľke omnoho lepšie.
Vtedy mi boli vysvetlené, že tie zmiešané chlapčensko -dievčenské skupiny nie sú náhoda, ale zámer, pretože rovnako dievčatá ako chlapci sa musia už od malička začať učiť spolu vychádzať a prispôsobovať sa jedny druhým, brať na toho druhého ohľad, ohľad na jeho/jej odlišné záujmy názory... Lebo ak by vyrastali v úplne separovanom svete kde si každý bezohľadne hľadí iba svoje body, miesto v tabuľke a stretnú sa iba v manželskej posteli, tak potom automaticky ako pri hre tak aj v rodine bude jeden druhého obmedzovať a brzdiť. Nech sa potom nečudujem, že je rozpadnutých a problémových toľko manželstiev. V umení porozumenia a vzájomného akceptovania medzi mužmi a ženami je dobré začať čo najskôr a nikdy neprestávať.
Od animátorov som si ako kameraman vypýtal programu na celý týždeň, keďže som natáčal malý aj veľký tábor tak, aby som mal prehľad o jednotlivých častiach programu a dokázal byť vždy na tom správnom mieste, kde sa dialo niečo zaujímavé. Niečo zaujímavé však dialo takmer stále na viacerých miestach naraz.
Decká boli stále v očakávaní a v napätí čo a kedy budú robiť, lebo nemali k dispozícii brožúrky s presne rozplánovaným programom. Deti sa pýtali, čo ideme robiť teraz, a potom a večer a kedy budeme hrať futbal, biges a kedy pôjdeme k bazénu, na výlet a hľadať poklad....
Ja, keďže som videl, že ich to veľmi zaujíma som im s chuťou popísal program aspoň na daný deň do predu. Je pravda, že niektorí hneď mali návrhy, ako program zmeniť, aby sa viacej hrali ich obľúbený futbal a nemuseli zbierať drevo na táborák. S týmito návrhmi sa rozbehli za svojimi vedúcimi.
Netrvalo dlho a bol som upozornený hlavným organizátorom, aby som deťom neprezrádzal program, ktorý je pre nich pripravený, lebo pre deti je to tajné a nemajú to vedieť dopredu. Nevedel som pochopiť, prečo im nemôžem povedať, aký perfektný program animátori pre nich pripravili a s prípravou ktorého si dali námahu a stálo ich to nemálo úsilia a času.
” Veď keby deti vedeli, čo presne je pre nich pripravené tak by sa na to mohli viac a lepšie tešiť.”
Vtedy mi to hlavný organizátor vysvetlil:
“Keby si deckám vymyslel sebe lepší program a dal by si im ho dopredu vedieť. Ako si to urobil, tak si videl, že sa hneď našli mudrlanti, ktorí chceli ísť hrať radšej futbal ako zbierať drevo a iní by išli radšej hrať s druhou skupinou volejbal ako na plánovaný výlet. A takto by sa ti rýchlo mohol celý program rozpadnúť, lebo by deti začali vymýšľať už od rána čo oni večer nebudú a nechcú robiť a čo by robili radšej.
Ale vysvetlím ti to ináč. Keď sleduješ, alebo čítaš napínavú detektívku, si v polke knihy, tušíš, ale nie si si istý kto je vrahom, ale snažíš sa na to prísť. A niekto, kto už tú knihu čítal, alebo videl film by ti v tvojej snahe odhaliť identitu vraha pomohol tak, že by ti prezradil kto je vrah. Potešilo by ťa to? Čítal by si ďalej s rovnakým záujmom? A presne preto je program tábora pre decká tajný.
Vtedy som si uvedomil, že to je asi jeden z dôvodov, prečo ľudia nepoznajú jasne svoju budúcnosť, ale ju len tušia. Aj keď pre každého je pripravený super program jeho života, tak ak by ho poznal úplne do detailov, tak by ho to mohlo prestať baviť alebo by začal vymýšľať ako tie deti v tábore.
Zmiešané chlapčensko-dievčenské skupiny sa nám vyplatili aj v bodovom hodnotení už o niekoľko dní na to. Večer, pred večierkou prišli za mnou chalani zo skupinky, kde boli aj moji bratranci, a pýtali sa ma, či keď ráno vstanú skôr, ešte pred budíčkom, ktorý býval ráno o 7:00, či budú môcť ísť hrať futbal na ihrisko. Ja som im dosť nezodpovedne odpovedal: “Jasné, ak vstanete ráno o 5:00, môžte ísť hrať futbal hneď ráno o 5:00.”
Nasledujúce ráno som sa nezobudil na táborovú zvučku, ktorá bola zároveň budíčkom, ale na štuchanie a krik v izbe: ”Poď s nami hrať futbal. Vstávaj, si nám to sľúbil ….” obliekol som sa a vybehli sme pred chatu, ale bez lopty. Herňa s loptami bola zavretá a skôr, ako som čokoľvek stihol povedať, rozbehli sa chalani na izby k animátorom či náhodou nie je nejaká lopta alebo kľúče od herne v ich izbe. Väčšinu animátorov sa im podarilo zobudiť o 5:15. Starší chalani, ktorí boli animátori, ich snahu o loptu úspešne odignorovali a maximálne ich vyhnali z izby. Animátorky boli dôslednejšie a kázali im ísť naspäť spať do postele. Napriek tomu boli chalani o chvíľu všetci pri vchode do chaty a dohodli sme sa, že keďže by sme už aj tak nespali, tak s malou tenisovou loptičkou, ktorú našli, pôjdeme hrať futbal ďalej od chát v ktorých všetci spali tak, aby sme ich nerušili.
Odišli sme na ihrisko ďalej od chatiek a hrali sme futbal pri východe slnka. Po chvíli jeden z chlapcov povedal, že musí ísť na WC a tak odišiel na chatu. To som ešte netušil, že akurát na ich záchode nebude papier a krikom: “doneste mi papier” opätovne zobudí starostlivú animátorku, ktorá mu síce papier priniesla ale zároveň zistila, že všetci ostatní na izbách chýbajú a hrajú pod mojim dohľadom futbal na ihrisku.
Ani nie o 10 min. som videl razantne sa približujúcu ženskú siluetu k ihrisku. Uznal som za vhodné isť jej oproti aj keď som tušil, že nič milé ma nečaká.
Po krátkom predslove som dostal asi básnickú otázku: “Koho tábor si myslíš, že to je?”
Pohotovo som odpovedal:
“No predsa náš.”
“Správne si odpovedal, ale nemáš ani poňatia, čo to znamená náš. Náš neznamená, že je to tvoj tábor alebo tábor tvojich bratrancov. Náš neznamená ani celej skupinky s ktorou ste išli hrať futbal.
Náš znamená, že je rovnako tých, ktorý si potrebujú oddýchnuť, chcú sa vyspať lebo včera do 1:00 pripravovali program na dnešný deň. Náš sú aj ostatné deti, ktoré keby vedeli, že hráte futbal tak by tiež išli radi hrať s vami, a teraz im to bude ľúto. Náš sme všetci, ktorí sme tu a pripravujeme a zúčasňujeme sa tohto program na ktorom sme sa dohodli a tento program tábora je náš. To znamená, že všetci spolu vstávame v stanovenú hodinu, raňajkujeme v dohodnutý čas, riadime sa našim programom. Ten platí pre všetkých a každý v ňom má stanovenú úlohu a povinnosti. A keď si začnete robiť vlastný program, ktorý nie je koordinovaný s ostatnými, ostatných tým môžete rušiť a znepríjemňovať im tábor len kvôli pobaveniu par ľudí, ale to už potom nie je náš program a ani náš tábor ale súkromná akcia.”
Trestom za neuposlúchnutie pokynov animátora malo byť strhnutie 150 bodov družstvu, z ktorého boli chalani, ktorí išli ráno hrať futbal, čo by ich automaticky zaradilo na koniec tabuľky a v podstate zmarilo akúkoľvek šancu na víťazstvo, alebo aspoň dobré umiestnenie, lebo takýto handicap sa už nedal dobehnúť. Práve vtedy sme pocítili, že dievčatá v tíme nie sú len morálnou podporou, ale vďaka tomu, že boli v tíme a boli by bývali rovnako potrestané ako chlapci aj keď oni posluchali, práve to obmäkčilo aj hnev animátoriek a tímu strhli namiesto plánovaných 150 iba 50 bodov, čo sa dalo dobehnúť.
Aj keď je to niekedy náročne a vyžaduje to koordináciu a sústredenie uvedomil som si, že spoločnosť a svet dokáže lepšie fungovať vtedy, keď sa všetci riadia jedným spoločným programom, ktorý je v nás a nevytvára si každý svoj vlastný, súkromný program, lebo to v konečnom dôsledku vždy niekoho priamo alebo nepriamo obmedzuje. Veď tento svet a Zem je naša a nie len pre par ľudí a tak sa treba k veciam a ľuďom aj správať. Lebo každý z nás si myslí, že vie úplne presne čo má robiť a niekedy stačí možno trocha počúvať tých druhých.
